Ako bolo Nemecko obsadené, podriadené a kolonizované pod zámienkou „denacifikácie“

Prof. Dr. Bernda Rabehla, profesora berlínskej univerzity, najbližšieho spolupracovníka Rudiho Dutschkeho (vodca a hovorca ľavicového nemeckého študentského hnutia v šesťdesiatych rokoch), považujú jeho stúpenci a kritici za najdôležitejšieho teoretika študentského hnutia v roku 1968 v Nemecku. Rabehl, jeden z prvých skutočných disidentov na Západe, ktorý bojoval proti ľavicovej aj pravicovej diktatúre,  tvrdí, že americká hegemónia zničila slobodu a kultúru v Európe pod zámienkou šírenia demokracie a amerického spôsobu života.

„Americká vojna proti Srbsku bola v prvom rade namierená proti Rusku. Nerozumiem ale, prečo sa do tejto vojny dala zatiahnuť nemecká vláda. Jednou z najdôležitejších úloh pre Nemecko predsa malo byť práve budovanie dobrých vzťahov s Ruskom. Nemecko zmeškalo historickú príležitosť. Bojovali sme v krvou nasiaknutých vojnách s Ruskom, teraz nadišiel čas, kedy konečne začneme dlhodobú politiku mieru s Kremľom“, povedal Bernd Rabehl Nikolovi Živkovičovi, novinárovi z Belehradu.

Otázka: Spolu s Dutschkem ste vytvorili koncept strany zelených. Čo si myslíte o tejto politickej strane dnes?

B. Rabehl: Súčasní Zelení sú nerozoznateľní od liberálov. Bránia záujmy právnikov, sudcov, architektov… V roku 1968 pôsobili v študentskom hnutí, no dnes sa tešia najvyššej životnej úrovni ponorenej do materialismu. Na svetovej scéne sa stali hlavnými obhajcami imperiálnych myšlienok. Zaraďujem medzi nich aj bývalého nemeckého ministra zahraničných vecí Joschku Fischera, hoci v študentskom hnutí v roku 1968 nehral významnú úlohu. Súčasní Zelení bezpodmienečne podporujú americkú a izraelskú politiku. Vôbec im neprekáža skutočnosť, že protestovali proti americkej imperiálnej politike vo Vietname v roku 1968, zatiaľ čo dnes podporujú imperiálnu politiku Spojených štátov po celom svete. Predpokladám, že niektorí z nich boli kúpení, iní vydieraní.

Otázka: Rudi Dutschke hovoril: „Ak nebudeme provokovať, nikto nám nebude venovať pozornosť“. Ani dnes to nejde bez provokácií?

B. Rabehl: Nie je iná cesta, musíme provokovať, ale len v medziach práva a ústavy. Dnes existuje množstvo tabu, najmä v Nemecku… Jedinci majú zakázané premýšľať a skutočné krížové výpravy sú vedené proti tým, ktorí sa odvážia tieto tabu porušovať. Dutschke a ja sme vždy hovorili o potrebe oslobodiť Nemecko na národnej úrovni. Boli sme proti americkej politike. Nikdy sme nezabudli na skutočnosť, že Nemecko nie je slobodné, je to okupovaná krajina.

Otázka: Ako by ste definovali dnešné Nemecko?

B. Rabehl: Ako demokratickú diktatúru. Dôkazom je rozšírená korupcia a aféry, z ktorých sa do médií môžu dostať len ohlodané zlomky. Sila je v rukách kliky, ktorá pomaly ale iste potláča posledné benefity demokracie. Neexistujú žiadne skutočné nezhody medzi politickými stranami – pre širšiu populáciu existuje len rituál a cirkus. Napríklad, keď televízia vysiela diskusiu v Bundestagu o sociálnych problémoch. Voliči sa zúčastňujú volieb, no v skutočnosti o ničom nerozhodnú. Dve popredné politické strany sa voličom „predávajú“ rovnakým spôsobom, ako sa predávajú najznámejšie značky televízorov alebo automobilov. Voličov sa pýtajú: Sony alebo Philips, Volkswagen alebo Peugeot?

„Demokratizácia“ ako vyrovnávanie všetkých kultúrnych a národnostných rozdielov

Otázka: Jürgen Habermas (nemecký sociológ, zastánca amerického pragmatizmu) vás a Dutschkeho označoval ako „ľavicových fašistov“…

B. Rabehl: Ani Dutschke ani ja nie sme v žiadnom prípade „ľavicoví fašisti“ – možno by sme to mohli povedať o Goebbelsovi. Habermas zaútočil na Dutschkeho v roku 1967 – nie však ako profesor používajúci argumenty. Neváhal a urýchlene vyhlásil Dutschkeho za nepriateľa štátu číslo jeden. V takejto situácii kritické myslenie nemá význam. Habermas jednoducho tvrdí, že každý, kto kritizuje Spojené štáty, je „ľavicovým fašistom“. Bombardovanie Srbska a Iraku Habermas podporoval. Ako ideológ vládnucej sociálno-liberálnej kliky dostal nespočetné ocenenia od nemeckého a vo všeobecnosti západného establishmentu.

Otázka: Hovoríte, že európske krajiny nemajú žiadnu suverenitu, sú vo vazalskom vzťahu s Washingtonom. Platí to aj pre Nemecko?

Dokonca aj Brzezinski to pripúšťa. Okrem hospodárskej, menovej, vojenskej a technologickej nadradenosti sa Spojené štáty usilujú aj o zavedenie civilizačnej a ideologickej hegemónie – amerického spôsobu života. Tento pojem zahŕňa nielen spôsob života, ktorý upadá do konzumerizmu, ale aj zábavný priemysel celkove. Americká „kultúra“ má za cieľ zničenie tradičnej európskej kultúry. USA sa snažia zničiť aj staré ázijské kultúry, hlavne čínsku, indickú a japonskú. Spojené štáty „demokratizujú“, teda vyrovnávajú všetky kultúrne formy. Keď Washington hovorí o „konci histórie“, myslí tým zabezpečenie americkej hegemónie na večné časy.

Otázka: Čo je, samozrejme, nemožné…

B. Rabehl: Samozrejme. Americký vládnuci establishment už neudržiava kultúru dialógu a kritiky. Existujú iba frázy, reklamy, obrázky ponúkajúce nové produkty. Dominuje neutrálny, nepolitický tón. Viac ako desať amerických lietadlových lodí nepretržite brázdi svetové moria, v stave bojovej pripravenosti sú 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Iba Spojené štáty si môžu dovoliť taký drahý luxus, ich nadradenosť a bohatstvo majú fascinujúcu podobu. Ale naša európska alebo čínska pamäť je oveľa dlhšia ako samotný Washington a z histórie vieme veľmi dobre, že žiadna superveľmoc nemôže trvať navždy.

Otázka: Odkiaľ hrozí nebezpečenstvo pre Washington?

B. Rabehl: Nebezpečenstvo nehrozí zvonka ale zvnútra. V uplynulom polstoročí neeurópski prisťahovalci zaplavili Spojené štáty, takže biela európska populácia sa čoskoro stane menšinou. Medzi robotníkmi budú najpočetnejšie zastúpení pracovníci z Latinskej Ameriky, kým ekonomická a vedecká elita bude pozostávať z Aziatov, predovšetkým z Číňanov. Brzezinski tiež vyjadruje obavy, že v blízkej budúcnosti sa „americká“ elita stane ázijskou. Jedinou otázkou zostáva kedy. Niektorí hovoria, že za 20 rokov, iní sú presvedčení, že k tomu dôjde skôr.

Dlhy americkým bankám robia z európskych štátov ľahkú korisť amerického imperializmu

Otázka: Poďme sa vrátiť do našej Európy. Po roku 1945 stratila suverenitu…

B. Rabehl: Spojené štáty majú dnes a denne právo zasahovať do vnútorných záležitostí každého členského štátu Európskej únie, najmä Nemecka. Nepotrebujú na to používať vojenskú silu. Ako sa to podarilo dosiahnuť? Po roku 1945 prešla nemecká elita procesom reedukácie. USA tiež ovplyvňovali politiku nemeckých odborov a politických strán.

Otázka: Kedy nastal rozhodujúci moment posilnenia vplyvu Ameriky na Európu?

B. Rabehl: Tento vplyv sa začal prvou svetovou vojnou. Anglicko a Francúzsko kupovali vojenské dodávky, stroje i pšenicu v Spojených štátoch. Americké banky schválili úvery na nákup tohto tovaru. Anglicko, Francúzsko a ďalšie štáty Dohody boli zadlžené u amerických bánk i americkej vlády. Po skončení vojny, teda po roku 1918 tieto dlhy predstavovali základ pre americký vplyv v Európe. V tom istom čase dostalo úvery od amerických bánk aj porazené Nemecko. To sa prejavilo už v roku 1919, počas konferencie vo Versailles, kde sa vytváral nový európsky poriadok.

Americká diktatúra – degradácia kolektívu na množstvo bezmocných spotrebiteľov

Otázka: Povedzte nám viac o „reedukácii“ Nemecka…

B. Rabehl: V Nemecku po vojne v roku 1945 organizovali americké okupačné sily konzultácie a stretnutia s americkými sociológmi, psychológmi, ekonomickými expertmi a antropológmi. Do projektu sa zapojilo množstvo nemeckých Židov, ako aj nemeckých emigrantov (väčšinou sociálnych demokratov), ktorí strávili vojnové roky v Spojených štátoch. Hlavným predmetom bolo riešenie „nemeckej otázky“. Na tomto projekte sa podieľalo približne 2 000 vedcov pod hlavičkou Organizácie strategických služieb (Organization of Strategic Services – OSS), ktorú ovládalo americké vojenské vedenie umiestnené v Nemecku. OSS mal za úlohu popísať čo najpresnejšie ekonomickú, kultúrnu a sociálnu situáciu v dobytom Nemecku. Medzi vedcami však panovali nezhody.

Otázka: Kto patril medzi významných kritikov tohto projektu?

B. Rabehl: Dvaja filozofi získali významné postavenie medzi kritikmi kritizujúcimi kopírovanie amerického modelu: Max Horkheimer a Theodor Adorno. Vychádzali z predpokladu, že totalitná diktatúra, ktorá existovala v nacistickom Nemecku, nereprezentovala špeciálne nemecký stav. V Spojených štátoch existuje demokratická diktatúra, ktorej sa podarilo zabrániť konfliktom medzi spoločenskými organizáciami a triedami jednoducho preto, lebo súčasťou režimu sa stali všetci. Namiesto konfrontovaných tried sú v USA iba spotrebitelia. Neexistujú žiadne kolektívy, len jedinci, ktorí nakupujú a míňajú. Celé odvetvia sa podieľajú na uspokojovaní potrieb spotrebiteľov: médiá, marketing, reklama, trh, šport a šoubiznis. Týmto spôsobom je jednotlivec viac a dôkladnejšie zapojený a kontrolovaný, ako by kedy bolo možné v autoritárskej spoločnosti nacistického Nemecka alebo Sovietskeho zväzu pod Stalinom. Mobilizácia masy v americkej spoločnosti sa uskutočňuje oveľa efektívnejšie, pretože na rozdiel od nacistického režimu, nie je potrebné posilovanie štátneho aparátu. „Hodnoty“ propagované reklamnými agentúrami predstavujú ideál každého amerického občana.

Otázka: Toto bolo tiež stanovisko Herberta Marcuseho, hlavného ideológa študentského hnutia v roku 1968?

B. Rabehl: Marcuse nás fascinoval radikálnymi myšlienkami. Podľa neho nacistické hnutie nebolo špeciálnym nemeckým produktom, ale logickým dôsledkom rozvinutej priemyselnej spoločnosti. Nacistická diktatúra a americká hegemónia nie sú dva protikladné sociálne systémy, ide skôr o dve formy autoritatívneho mocenského systému. Hitler mobilizoval masy obrovskými vojenskými prehliadkami, americký typ demokracie dosahuje túto mobilizáciu oveľa úplnejšie a menej nákladne pomocou televíznych reklám, športovými súťažami a šou, kde sú ľudia redukovaní na masu bez tváre, publikum.

Vedci ako kontrolóri a udavači

Otázka: Kto obhajoval koncepcie, proti ktorým sa vyhradzovali Horkheimer, Adorno a Marcuse?

B. Rabehl: Táto skupina bola vedená americkým sociológom Talcottom Parsonsom. Obhajoval názor, podľa ktorého bola americká spoločnosť výsledkom „produktívnej symbiózy demokratických myšlienok a inštitúcií“. Tvrdil, že na rozdiel od Nemecka sa americkej spoločnosti podarilo úspešne potlačiť „reakčné sily“. Podľa Parsonsa sa preto USA podarilo rozvinúť demokratickú dynamiku v politike, hospodárstve a kultúre. Na základe toho by tento typ demokracie mal slúžiť ako plán pre Európu. Táto línia myslenia vidí hlavnú úlohu sociológov, politológov, komunikačných odborníkov a psychológov v pedantnej analýze stavu spoločnosti s cieľom  včas varovať politických a ekonomických vodcov v prípade národnej nespokojnosti. Vedci sa teda stávajú nositeľmi skrytých kontrol a hegemónie systému. Veria, že dokážu predpovedať krízu, takže vládnuca elita by sa nemala obávať. Vedci sú zamestnaní aj v štátnych službách, na ministerstvách, v policajných zložkách, v politických stranách, v armáde, v tajných službách… Úlohou vedcou je nájsť a odhaliť oponentov systému a potom ich presvedčiť, že každý boj je vopred určený na neúspech. Stručne povedané, každý odpor voči existujúcemu americkému systému je zbytočný. Ak sa vedcom v štátnych službách nepodarí oponentov presvedčiť, využívajú vyhrážky a odsúdenia. V Nemecku po roku 1968 bola táto úloha udelená Jurgenovi Habermasovi.

Otázka: Aké úlohy mali títo americkí odborníci pred sebou v roku 1945?

B. Rabehl: Cieľom projektu bolo nahradiť nacistickú elitu, pretvoriť ľudskú psychiku a zničiť nemeckú národnú tradíciu. Z väčšej časti sa im to podarilo.

Mocibažnému establishmentu slúžia nečestné mimovládne organizácie

Otázka: Niektorí z vašich kamarátov z roku 1968 sú dnes ministri…

B. Rabehl: Bol som šokovaný, keď som videl, ako rýchlo ľudia môžu odhodiť svoje ideály – doslova cez noc. A ujať sa úlohy „dôležitých politikov“. Som zúfalý z nehanebnej nenávisti týchto ľudí k svojmu vlastnému nemeckému národu. Odhodené v odpadkovom koši sú veľké úspechy nemeckého robotníckeho hnutia, nemeckého konzervativizmu a liberalizmu. Na druhej strane verím, že európska kultúra môže existovať len ako súčet rôznych národných kultúr, a nie ako nejaká amorfná masa utopená v taviacom sa kotli ako jednotná „kultúra Coca-Cola“.

Otázka: V dnešnom Nemecku je každá opozičná strana požadujúca národnú tradíciu označená ako „extrémistická“ alebo „neonacistická“. Ako sa človek môže brániť pred bezhraničným nálepkovaním?

B. Rabehl: Pomocou jasného a presného jazyka a sily argumentov. Vládnuce strany a mimovládne organizácie, ktoré im slúžia, ukazujú, že nebezpečenstvo novej totalitnej spoločnosti prichádza od nich samotných. Po páde berlínskeho múru sa stále viac prejavuje koncentrácia moci na Západe. Kapitál, médiá a politici predstavujú „svätú trojicu“ nekontrolovanej moci nielen v Spojených štátoch ale aj v Európe. Najvplyvnejší obyvatelia Západu najčastejšie pripomínajú vedúcich predstaviteľov Varšavskej zmluvy. Aby si zachoval svoje výsady používa establishment manipuláciu a lživé obvinenia, vynakladanie úsilia na kriminalizáciu každého pokusu o skutočnú opozíciu. Práve tomuto účelu slúži aj politická korektnosť. V tomto zohráva mimovládny sektor veľmi dôležitú a hanebnú úlohu. Tento špecifický manéver odrádza od každého pokusu o samostatné a nezávislé myslenie a dusí túžbu po národnej slobode. Samotné pripomínanie národných dejín je okamžite stigmatizované ako „pravicový radikalizmus“.

História ako nástroj na démonizáciu dnešného nepriateľa

Otázka: Nemecko sa zúčastnilo ako člen NATO agresie proti Srbsku. Nezúčastnilo sa vojny proti Iraku, ale v súčasnosti sú nemecké jednotky prítomné v Afganistane a teraz aj v Libanone… (článok je z r. 2009 – pozn. prekl.)

B. Rabehl: V roku 1966 bol Washington nútený vzdať sa myšlienky vyslať nemeckých vojakov do Vietnamu. Dnes sa slogany „Nemci na frontu!“ ozývajú čoraz hlasnejšie. Nemeckí vojaci sa samozrejme nezúčastňujú na intervenciách ako nezávislá sila, ktorá by sa starala o svoje vlastné národné záujmy. Sú tzv. kanónovým krmivom – čím viac Nemcov padne, tým viac amerických životov bude ušetrených. Toto je považované za spôsob ako Nemci ešte stále platia dlhy z druhej svetovej vojny. Po roku 1945 sa Nemci stali „národom bez tradície a kultúry“. Je ľahké manipulovať s takým národom. Nemecká politická elita nenesie žiadnu zodpovednosť za vlastnú krajinu.

Otázka: Vnímate bombardovanie vojskami NATO v tom istom kontexte?

B. Rabehl: Áno, úplne. Nemecké médiá boli súčasťou propagandistickej vojny proti Srbsku. Spolu s nemeckými politikmi boli naše médiá aktívne zapojené do démonizácie srbského štátu. Jednoducho ho prirovnali k nacistickému Nemecku. Zdá sa, že pre takýchto ľudí existuje história len na kreslenie lacných paralel na úspešne démonizovanie aktuálneho nepriateľa. Napríklad nemecká televízia ukázala hromadu mŕtvych tiel z Osvienčimu ako ilustráciu toho, čo Srbsko údajne mohlo byť schopné urobiť… A to všetko, samozrejme, v mene „ľudských práv, ochrany menšín a v mene spravodlivosti“. V tomto spočíva cynizmus „vodcu slobodného sveta“ a údajného obhajcu slobody médií.

Otázka: Ako vôbec bolo možné bombardovať hlavné mesto európskeho štátu na konci 20. storočia?

B. Rabehl: V tomto prípade Nemecko muselo odolať americkým požiadavkám. Koniec-koncov porušilo by svoju vlastnú ústavu, ktorá zakazuje Nemecku viesť vojny a toto bombardovanie nemalo ani mandát OSN.

Tajné služby blokujú hnutia na znovu upevnenie kultúrnej identity

Otázka: Vaša politická angažovanosť nezostala nepovšimnutá. Aký je cieľ vášho politickej aktivity?

B. Rabehl: Bojujem, aby som konečne otvoril dialóg. Proces európskeho zjednotenia by nemal mať len hospodársky ale predovšetkým kultúrny rozmer. To sa nedá dosiahnuť s európskou politickou elitou a jej byrokraciou. Bojujem za európsku kultúrnu identitu, v ktorej bude hlavná úloha prináležať európskym národom. Samozrejme, som si úplne vedomý toho, že to nemôže dosiahnuť jednotlivec. Zahraničné tajné služby pôsobiace v Nemecku a v ďalších štátoch EÚ robia všetko čo je v ich silách na zablokovanie tohto procesu. Obzvlášť to platí pre tajné služby z údajne priateľských štátov, z ktorých najaktívnejšie sú v Nemecku americké a izraelské tajné služby – CIA a Mossad.

 

Zdroj: DeConstruct E-Zine (https://oslobodjenje.wordpress.com/2009/05/15/bernd-rabehl-democratic-dictatorship-is-merely-another-form-of-fascism/)

Preklad: Miki Fenix

Titulný obrázok: http://labloga.blogspot.sk/2013/06/xicana-in-germany-on-line-floricanto.html

Článok vyšiel na DeConstruct-e už 15. mája 2009, no sme si istí, že ani po viac ako 8 rokoch nestratil na vypovedacej hodnote. Naopak.