Americká stratégia v ukrajinskej vojne

Autor: ROSTISLAV IŠČENKO, ruský politológ
originál 22. 3. 2023

To, že na Ukrajine proti nám bojujú Spojené štáty rukami Ukrajincov, so zapojením zdrojov kolektívneho Západu, sa už dávno stalo otrepaným tvrdením – známou banalitou. Z tejto vojny budú profitovať iba Američania, ktorí sa nechcú rozlúčiť so statusom a výhodami globálnej hegemónie a nemajú mierové prostriedky na udržanie tohto statusu. Ani nie všetci Američania, ale len časť vládnucej elity. Ale to je jedno, pokiaľ je táto časť americkej elity schopná kontrolovať a riadiť politiku Spojených štátov a ich zostávajúcich spojencov.

Každý štát, ktorý vstupuje do vojny, má svoj vlastný strategický plán založený na všeobecných ustanoveniach jeho súčasnej vojenskej stratégie. Tá je vyvinutá na základe skúseností z nedávnych vojen (úspešných i neúspešných), ktoré tento štát viedol. Aby bolo možné efektívne zničiť plány nepriateľa a poraziť ho nie počtom, ale zručnosťou, je potrebné poznať hlavné ustanovenia jeho vojenskej stratégie a pochopiť, na základe akých skúseností boli formulované a ako flexibilne ich môže nepriateľ upravovať v priebehu vojenských operácií.

Schopnosť flexibilne reagovať na neočakávané výzvy závisí od flexibility vojenskej štruktúry, determinovanej nedostatkom dogmatizmu najvyšších štábov. Zhruba povedané, ctení generáli by mali byť pripravení kedykoľvek si uvedomiť irelevantnosť svojich predchádzajúcich skúseností a začať sa učiť a riskovať, ako riskovali vo svojej dôstojníckej mladosti, keď sa dostali do svojej prvej vojny.

Napriek tomu, že Spojené štáty americké viedli v minulom storočí viac vojen ako celá planéta dokopy (nikdy nebol rok, kedy by americká armáda niekde nebojovala), základy súčasnej americkej stratégie sa formovali celkom dávno – v ére poručíkovskej mládeže najmodernejších štvorhviezdičkových a mnohých trojhviezdičkových amerických generálov, ktorí získali prvé bojové skúsenosti vo Vietname.

Vietnam nebol len veľkou vojenskou a politickou katastrofou pre Spojené štáty. Bola to civilizačná trauma, ktorá prinútila Ameriku radikálne revidovať svoju vojenskú doktrínu a zapojiť sa do hlbokej vojenskej reformy. Vietnam mal ale veľký vplyv aj na zahraničnú a vojenskú politiku USA. Odvtedy sa Američania snažia zariadiť vlastný Vietnam pre všetkých svojich nepriateľov.

Afganistan nazývali „sovietskym Vietnamom“ dávno pred stiahnutím vojsk a takmer od samého začiatku operácie „obmedzeného kontingentu“. Treba povedať, že Spojeným štátom sa skutočne podarilo vytvoriť v Afganistane rovnakú slepú uličku, podobnej Vietnamu, v ktorej sa tentokrát ocitol Sovietsky zväz. A hoci spoločnosť ZSSR nevnímala výsledky afganskej operácie ako existenčnú katastrofu, Sovietsky zväz však svoje ciele nedosiahol. Obrovské zdroje (vrátane politických aj diplomatických) boli premrhané. Zároveň existuje dôvod domnievať sa, že Spojené štáty úmyselne vyprovokovali vstup sovietskych vojsk do Afganistanu práve na základe „sovietskeho Vietnamu“.

Situácia na Ukrajine sa v počiatočnom štádiu vyvíjala podobne. Už dve desaťročia (od začiatku roku 2000) Spojené štáty provokujú Rusko k aktívnej vojenskej účasti v ukrajinskej politike. Washington najskôr otvorene (od čias kampane „Ukrajina bez Kučmu“, ktorá sa začala v roku 2000) pripravoval štátny prevrat a potom v priebehu desiatich rokov (v rokoch 2004/05, 2007 a 2013/ uskutočnil tri za sebou). 14). Keď ani to neprinútilo Rusko zapojiť sa do rozsiahlych vojenských operácií na Ukrajine, Spojené štáty začali otvorene pripravovať ukrajinskú armádu na inváziu na ruské územia (na Kryme), čím nedali Kremľu žiadnu šancu vyhnúť sa účasti na nepriateľských akciách.

Keď sa konflikt na Ukrajine vo februári 2022 začal, Spojené štáty otvorene vyjadrili svoju spokojnosť. Vyhlásili, že teraz budú viesť opotrebovávaciu vojnu proti Rusku na Ukrajine a rukami Ukrajincov, a sľúbili, že dajú Moskve druhý Afganistan.

Ako vidíte, ciele sú jasné a transparentné. Napriek tomu si väčšina ruských občanov neuvedomuje, že Ukrajina je len bábka v rukách Spojených štátov, že víťazstvom nad Kyjevom sa skončí len viditeľná časť vojny. Samotná opotrebovávacia vojna bude pokračovať buď v aktívnom formáte (zapojením východoeurópskych satelitov USA do vojenských operácií proti Rusku), alebo v pasívnom formáte (vytvorením prípadnej vojenskej hrozby pre Rusko v dôsledku nasadenia síl Východnej Európy na ruských a bieloruských hraniciach – mocnej a údernej sily až milióna vojakov ôsmich národných armád). Východná Európa sa spolieha na podporu celého NATO a neustále zvyšuje údernú silu.

Väčšina našich občanov si je istá, že stačí poraziť Ukrajinu a bude po všetkom. Realita môže byť veľkým sklamaním. V skutočnosti sa všetko môže skončiť pred porážkou Ukrajiny (ak Spojené štáty považujú za potrebné zastaviť vojnu), ale ako už bolo spomenuté vyššie, môže sa to ťahať roky aj po úplnom zničení ukrajinského štátu.

Všetky oficiálne aj neoficiálne vyhlásenia všetkých vplyvných členov vládnuceho tímu USA dodnes naznačujú, že Spojené štáty ani zďaleka nepovažujú svoju stratégiu zameranú na vytvorenie „nového Afganistanu“ alebo „ruského Vietnamu“ pre Rusko za vyvrátenú. Washington má v úmysle pokračovať v rovnakom duchu a dokonca zintenzívniť úsilie bez ohľadu na to, čo sa stane s Ukrajinou. Aby sme vyvrátili americkú stratégiu, musíme pochopiť, kde má slabé miesto, a preto stojí za to analyzovať skúsenosti, ktoré sa Spojené štáty naučili z Vietnamu.

Spojené štáty vyslali do Vietnamu odvodovú armádu. Vojaci slúžili priamo vo Vietname asi rok, potom boli vymenení (kto si želal, mohol zostať po podpísaní zmluvy). Väčšina personálu bola odvodená z nižších vrstiev spoločnosti (černosi, farební, hispánci, bieli vydedenci z dysfunkčných rodín). Američanom to nebolo ľúto a všetko malo dopadnúť dobre. Americká spoločnosť sa však zrazu vzbúrila.

K dnešnému dňu je v USA oficiálne považovaných za obete vojny vo Vietname 58 220 ľudí. Z toho 47 434 zomrelo v dôsledku nepriateľskej akcie, zvyšok boli nebojové straty. Vrátane tých, ktorí zomreli alebo spáchali samovraždu desaťročia po vojne. To znamená, že kritický počet strát, po ktorých bola americká spoločnosť tak pobúrená, že administratíva už nemohla pokračovať vo vojne (hoci armáda bola pripravená bojovať ďalších desať rokov), bol približne 45-50 tisíc mŕtvych (ďalších 303 000 Amerických vojaci boli zranenených). To je strata približne desať rokov.

Tento prah bolesti pri odvode armády, ktorá vedie zámorskú vojnu (nebráni priamo národné územie), potvrdzuje sovietska skúsenosť v Afganistane. ZSSR podľa zverejnených údajov stratil v Afganistane za desať rokov 12-13 tisíc ľudí a asi sto tisíc bolo zranených. V ZSSR sa nekonali žiadne protivojnové zhromaždenia, ale napätie v spoločnosti rástlo a hoci armáda bola pripravená bojovať ďalších desať rokov, politické vedenie považovalo za dobré zastaviť operáciu bez čakania na začiatok verejných turbulencií, podobných tým americkým na konci vietnamskej vojny.

Spojené štáty prešli na žoldniersku (zmluvnú) armádu. Potom už všetky ich dobrodružstvá, bez ohľadu na to, aké straty ich sprevádzali, americkú spoločnosť absolútne nevzrušovali. Je to jednoduché vysvetliť. Každý človek zvyčajne extrapoluje všeobecnú situáciu na seba. Ak bojuje odvodová armáda, tak v každej rodine, ktorá má muža vo vojenskom veku alebo aj malého chlapca, ktorý skôr či neskôr dorastie do vojenského veku sa boja, že bude povolaný a poslaný do ďalekých krajín bojovať s nejakými nepochopiteľnými divochmi. Za týchto podmienok aj relatívne skromné ​​sovietske straty v Afganistane (menej ako jeden a pol tisíc zabitých ročne) vyvíjali vážny psychologický tlak na spoločnosť.

Ak bojuje žoldnierska (zmluvná) armáda, tak spoločnosť považuje vojakov na fronte jednoducho za ľudí, ktorí si takéto povolanie sami zvolili. Hasiči a policajti tiež pravidelne riskujú svoje životy a dokonca zomierajú, ale bola to ich dobrovoľná voľba. Je to ich profesia. To znamená, že každý vie, že jeho príbuzný bude ohrozený iba vtedy, ak sa rozhodne narukovať do armády. No, keďže sa rozhodol, aké problémy môžu nastať?

Aj Rusko sa z toho poučilo a všetky svoje vojenské operácie sa snaží viesť so zmluvnou armádou, ktorú dopĺňajú skupiny dobrovoľníkov. Hoci úrady boli nútené vykonať čiastočnú mobilizáciu, obmedzili sa na minimálny potrebný počet. Ministerstvo obrany má navyše za úlohu v najbližších rokoch zvýšiť počet zmluvných vojakov v armáde na 700-tisíc. Spolu s PMC a dobrovoľníckymi jednotkami je to viac než dosť na úplné nahradenie mobilizovaných na fronte.

Chcel by som upriamiť vašu pozornosť na to, že práve Západ, jeho agenti a nie príliš chytrí domáci „experti“, ktorí na každom kroku kričia, že Rusko potrebuje totálnu mobilizáciu všetkého a všetkých, aby vyhralo, a že aktívna armáda musí byť zvýšená až na milión (dva, tri, kto viac?) .

Presne s touto šancou Američania rátajú. Už pochopili, že je nemožné zničiť ruskú ekonomiku, ruský finančný systém a systém ruských politických odborov. Adekvátne hodnotia aj totálnu neschopnosť piatej kolóny, ktorú nastolili, nejako destabilizovať vnútropolitickú situáciu. Naďalej však vsádzajú na vojnu a vyčerpanie Ruska. V čo dúfajú?

Dúfajú, že Západ má oveľa väčší ľudský potenciál ako Rusko. Teraz sa snažia priviesť vojensko-priemyselný komplex krajín NATO k potrebnej a dostatočnej výrobe vojenskej techniky a spotrebného materiálu (výbušniny, nábojnice a pod.). Podľa plánov to bude trvať dva až tri roky. Počas týchto rokov by Rusko mala udržať na bojisku Ukrajina a ak Ukrajina nevyjde, tak sa budú musieť pridať východoeurópske limitrofy, americké satelity.

Je nemožné zvýšiť veľkosť ruskej armády výbušným tempom. Ľudí treba obliecť, obuť, vyzbrojiť, priviesť do jednotiek a podjednotiek, zabezpečiť dôstojníkov, vrátane štábnych dôstojníkov, vycvičiť atď. To všetko si vyžaduje čas. To znamená, že v prípade, že východoeurópske krajiny vstúpia do vojny s Ruskom, samotné rozsiahle územia, ktoré nie je možné úplne dostať pod kontrolu dostupnými silami ruskej armády, poslúžia ako záruka pokračovania konfliktu.

Spojené štáty očakávajú, že kolektívnemu Západu sa podarí zvýšiť počet vojakov na fronte a poskytnúť im dostatočné množstvo techniky a munície, aspoň tak ako to robí Rusko. Ich úlohou nie je vyhrať, nie dosiahnuť Moskvu, ale dosiahnuť pozičnú slepú uličku, postaviť Moskvu pred voľbu: uzavrieť mier, ktorý nezaručuje bezpečnosť Ruska, viesť nekonečnú vojnu, prejsť na použitie zbraní hromadného ničenia. (ZHN) alebo prudko zvýšiť veľkosť armády na úkor mobilizovanej.

Prvá možnosť (mier bez kapitulácie nepriateľa) by mala podľa predstavy Washingtonu viesť k podkopávaniu autority ruských úradov (princíp: „prečo tak dlho bojovali, keď nič nedosiahli?“) A potom štandardné „všetci okolo sú zradcovia“) a podľa toho destabilizácia vnútropolitickej situácie a vytváranie podmienok pre nástup proamerických síl (maskujúcich sa za superpatriotov) k moci.

Druhá možnosť (nekonečná vojna bez vážnejšieho úspechu, ktorej koniec nie je viditeľný) by mala unaviť spoločnosť, podkopať jej morálku a nádej na víťazstvo s rovnakými spoločensko-politickými dôsledkami ako pri prvej možnosti.

Tretia možnosť (totálna mobilizácia, v snahe zvrátiť negatívny vývoj udalostí) by mala dramaticky zvýšiť straty, znížiť kvalitu bojujúcej armády a spôsobiť turbulencie v spoločnosti, ktorá má obavy z mobilizácie blízkych, čo je obdoba tzv. Vietnamcov v USA alebo Afgáncov v ZSSR. V konečnom dôsledku Spojené štáty rátajú aj s tým, že Rusko nebude môcť pokračovať vo vojne a autorita úradov bude podkopaná so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Nemajú strach z použitia ZHN Ruskom, keďže pozičná slepá ulička ešte nie je porážkou, čo znamená, že je nepravdepodobné, že by niekto v takejto situácii rozbil celý svet na prach (spolu so sebou).

Ako vidíte, Spojené štáty sú pripravené hrať dlhú hru a vzhľadom na vytvorenie množstva protičínskych aliancií v ázijsko-pacifickej oblasti (APR), ktoré by mali hrať rovnakú úlohu v nadchádzajúcej taiwanskej kríze akú NATO hralo na Ukrajine, sa zdá, že Washington je pripravený riskovať vojnu a na dvoch frontoch súčasne.

Američania nemajú absolútne žiadne zľutovanie so svojimi spojencami. Nezáleží im na tom, koľko Európanov, Japoncov, Kanaďanov, Kórejčanov a Austrálčanov zomiera pri brzdení Ruska a Číny. Je im tiež jedno, koľko a ktoré štáty budú zničené.

Stratégia ničenia amerických spojencov (jedného po druhom, aspoň v dave, aspoň rýchlo, aspoň pomaly) preto nefunguje. Spojené štáty s takýmito našimi krokmi súhlasia, sú na ne pripravené a vítajú ich, pretože očakávajú, že práve naša odpoveď na post-vietnamskú americkú stratégiu im poskytne rozhodujúcu výhodu a umožní im vyhrať opotrebovávaciu vojnu.  Skúsenosti z Vietnamu hovoria americkým politikom a generálom, že pokiaľ americká spoločnosť nie je zranená, môžete bojovať, koľko chcete.

Prax a skúsenosti ukazujú, že ak súčasné pravidlá hry dávajú súperovi nepopierateľnú výhodu, potom treba pravidlá zmeniť. Americkú postvietnamskú stratégiu nemôžeme zrušiť, ale nikto nám nemôže zakázať do nej zavádzať inovácie.

Spojené štáty vychádzajú zo skutočnosti, že tak, ako v posledných dvoch svetových vojnách, budú sedieť za oceánom, zatiaľ čo ich spojenci za cenu svojich životov a štátnosti oslabia Rusko a Čínu. A v kritickom momente aj Washington vstúpi na bojisko v plnej sile a bude každému diktovať pomery povojnového sveta, ako sa to už neraz stalo v minulosti. V súčasnej konfigurácii sú Spojené štáty skutočne nezraniteľné (pokiaľ nezačnú vlastnú občiansku vojnu alebo ekonomická katastrofa nepresiahne rozumné hranice, ale spoliehať sa na problémy nepriateľa je kontraproduktívne – to je pozícia pasívneho pozorovateľa, ktorý nekontroluje priebeh udalostí, ale očakáva, že samotné hviezdy sa budú nakláňať na jeho stranu).

Aby Spojené štáty ukázali pripravenosť na rozumný kompromis a na svet, ktorý vyhovuje Rusku a Číne, je potrebné, aby to neublížilo americkým spojencom, ale samotným Spojeným štátom. A veľmi to musí bolieť. Washington si zrazu musí uvedomiť, že aj on je vo vojnových zákopoch, a nie v hlbokom tyle, a že mu okrem peňazí môže do hlavy priietieť aj črepina.