V sionistami okupovaných Spojených štátoch amerických už vyše jedno storočie prebieha všeobecná a totálna debilizácia a veľmi dôrazné vymývanie mozgov obyvateľstva. Z ľudí tam chladnokrvne a cynicky robia nemysliacu a bezprávnu pracujúcu masu podobnú dobytku…
Koncentrované mýty o ruskej zlobe sa zahniezdili v teraz písaných našich učebniciach histórie nie náhodou. Prakticky všetky knihy na túto tému vyšli v Rusku na základe financovania zo zahraničných grantov. Čo píšu „slobodné a nezávislé“ učebnice histórie v samotných Spojených štátoch amerických? Veľmi zaujímavé veci! Veď koniec koncov menovite toto ako meradlo správnosti, nám predkladajú aj ruskí liberáli. Tigran Chalatian žijúci v Spojených štátoch amerických, si dal tu námahu preštudovať americké učebnice histórie. Je možné, že sa aj naše učebnice skoro stanú podobnými?
Žijem v Amerike a chcel by som sa s vami podeliť o svoje skúsenosti, akým spôsobom sa vykladá Druhá svetová vojna v Spojených štátoch amerických (SŠA). Prvá vec, ktorá ma napadá je, že väčšina Američanov je presvedčených o tom, že menovite oni prispeli rozhodujúcou mierou k porážke nacistického Nemecka a o úlohe Sovietskeho zväzu v tejto vojne majú iba hmlisté predstavy. Mnohí si dokonca myslia, že Sovietsky zväz bojoval na strane Hitlera.
Od ruských liberálov je možné veľmi často počuť vyjadrenie: „Tu na Západe už dávno povedali pravdu, odsúdili to i to, len my sme i v tomto stále pozadu“. Veľmi mnohí v Rusku si ani nedokážu predstaviť, že iba celkom zanedbateľne malý počet Američanov si je schopný osvojiť dokonca aj tie skreslené a ideologicky podfarbené údaje o vojne i všeobecne o svetovej histórii. Základná masa iba pasívne preberá jednostranné údaje a útržky z médií a dokopy toho vie o histórii veľmi málo.
No prejdime od všeobecných dojmov k faktom. Ako je možné falšovať históriu bez toho, aby sme sa dopustili priamej lži? Proste tak, že hovoríme iba časť pravdy. A účinok toho bude horší než priama lož. Napríklad, v knihe čítate: „Muž v parku zavraždil iného človeka“. Stalo sa to? Stalo. Vaša reakcia je negatívna – dotyčný je vrah! Sympatie k tomuto človeku necítite žiadne, antipatií je veľa. Oklamali vás? Nie, povedali vám len časť pravdy.
Plná pravda spočíva v tom, že ten muž zabil človeka, ktorý sa večer v parku pokúsil znásilniť a zabiť ženu. Keď to zbadal, postavil sa na ochranu dámy a v súboji s ozbrojeným násilníkom toho zabil. Ako vidíme, bolo nevyhnutné „dodať“ informácie a váš postoj k tomu, čo sa odohralo, sa diametrálne zmenil. Teraz je tento muž nie vrahom, ale naozajstným hrdinom, ktorý vykonal to, čo by mal urobiť každý skutočný zástupca silnejšieho pohlavia.
A takýmto spôsobom sa píše história na Západe. Metódou skresľovania a zamlčovania faktov sa aplikuje ideologická objednávka.
Vezmime si napríklad učebnicu svetovej histórie pre 7. Ročník základnej školy, podľa ktorého sa učila moja dcérka: Prentice Hall. História nášho sveta. 2007 (Prentice Hall. History of Our World 2007). Na strane 623 (časť 4, kapitola 21) je priebehu vojny v roku 1943-45 v Európe venovaný celkovo jeden odsek. Tu je jeho plné znenie:
„Víťazstvo v Európe. Po kampaniach v Severnej Afrike a Taliansku, Spojenci otvorili západnú frontu proti oslabeným Nemcom. Dňa 6. Júna 1944 lode spojencov so 156 000 vojakmi na palube pristáli v Normandii, na severnom pobreží Francúzska. Známa ako Deň D, invázia v Normandii bola začiatkom masívneho pochodu Spojencov na východ. Po šiestich mesiacoch spojené armády došli do Nemecka. Nemecká armáda bola rozdrvená po poslednom pokuse dosiahnuť úspech, známym ako Bitka v Ardénach, v decembri 1944. Spojenci vyhlásili víťazstvo v Európe 8 mája 1945.“
Nuž, takto jednoducho sa skončila vojna v Európe. V záujme spravodlivosti je potrebné povedať, že o Bitke pod Moskvou i o Stalingradskej bitke sú v knihe zmienky. No po tom, keď na európske bojisko vstúpili Američania, na Rusov autori učebnice zabudli. Niet mocných ofenzív Červenej armády v rokoch 1944-1945, niet dobytia Berlína. Sú len „oslabení Nemci“. Oslabení náletmi strategického letectva Spojencov…
Teraz sa poďme pozrieť do miestnej knižnice. Na polici je dostatočne veľa kníh o Druhej svetovej vojne. Väčšinou opisujú holokaust alebo bitky, ktorých sa zúčastnili Američania. Mnoho kníh je venovaných útoku Japoncov na Pearl Harbour a udalosti známej ako Deň D. Pre tých, ktorí nevedia: otvorenie Druhého frontu 6. Júna 1944 sa v Amerike nazýva Deň D od vojenského termínu označujúceho deň začiatku operácie.
To, mimochodom, nie je náhoda. Namiesto toho, aby sa hovorilo o Druhom fronte, Američania dávajú prednosť pripomínať si „Deň D: začiatok konca Nacistického Nemecka“ (D-day: the beginning of the end for Nazi Germany), najdôležitejšej bitky Druhej svetovej vojny v ich predstave. Ak pripomenieš Druhý front, zrazu sa vynorí otázka: a kde bol Prvý front, a ktorý front bol dôležitejší ? Preto jasne a stručne: Deň D!
No vráťme sa do knižnice, kde si na viditeľnom mieste všímam až tri kusy kníh známeho amerického historika Stephena Ambrosa „Spravodlivý boj. Ako bola vyhraná Druhá svetová vojna“, 2001 (Stephen E. Ambrose. The good fight. How World War II was won, 2001).
Anotácie na obale sú sľubné. Hovorí sa v nich, že „Stephen E. Ambrose je jeden z najlepších historikov našej doby, ktorý napísal skvelú chronológiu Druhej svetovej vojny pre mladých čitateľov…“. A tak teda čítam zoznam hlavných udalostí vojny a omdlievam.
1939 1. Septembra. Nemecko napadá Poľsko, Druhá svetová vojna sa začína.
1940 27.septembra. Japonsko podpisuje tzv. Oceľový pakt.
1941 5. Novembra. Japonská vláda prijíma tajné rozhodnutie začať vojnu so Spojenými štátmi.
7. decembra. Japonsko vykonali prekvapivý útok na Americkú vojnovú základňu Pearl Harbour na Havaji.
8. decembra. SŠA vyhlasujú vojnu Japonsku. 1942 20. Januára. Konferencia vo Wannsee.
18. apríla. Nálet na Tokio, Japonsko.
4. júna. Bitka o Midway, Japonci obsadili ostrovy Attu a Kiska v blízkosti Aljašky.
7. augusta. Námorná pechota SŠA napádajú Guadalcanal držaný Japoncami.
8. novembra. Operácia Torch (Fakľa), výsadok Spojencov v Severnej Afrike.
A tak ďalej a tak podobne… O boji ZSSR s nacizmom tam prakticky nenájdete ani slovo!
To znamená, že odpovedajúc na otázku, ako bola vyhraná Druhá svetová vojna, „jeden z najlepších historikov našej doby“ spokojne a bez akýchkoľvek výčitiek svedomia rozpráva iba o bitkách a udalostiach, na ktorých sa zúčastnili Američania. A v Amerike toto prijímajú ako normu. Choďte na všeobecne známu stránku www.amazon.com, na ktorej sa predávajú knihy. V základe tam o tejto knihe nájdete veľmi pozitívne ohlasy čitateľov (vrátane reakcií pokorných platených sluhov).
S. Ambrosovi, jednému z najpopulárnejších historikov píšucich knihy v SŠA patrí aj nasledujúci „vynikajúci“ úryvok z nie menej „vynikajúcej“ knihy „Víťazi: Eisenhower a jeho chlapci – mužovia Druhej svetovej vojny“ («The Victors: Eisenhower And His Boys The Men Of World War II»). Na strane 352 čítame:
„Na jar 1945 v rôznych častiach sveta bolo vidieť oddiely tuctov mladých ľudí, ozbrojených a vo forme, vyvolávajúcich hrôzu v ľudských dušiach. Či to bol oddiel Červenej armády… …alebo nemecký oddiel… …alebo japonský oddiel… …tieto oddiely znamenali znásilnenia, masakre, rabovania, masívne deštrukcie, nezmyselné vraždy. Ale bola aj výnimka: oddiely Američanov, vzhľad ktorých vzbudzoval ten najteplejší úsmev, ktorý bolo možné vidieť na tvárach ľudí a ktorý vlieval radosť do ich sŕdc…“

Nuž, ak Ambrose nevidí rozdiel medzi Červenou armádou a nacistami, čo sa dá robiť? A aký je postoj priateľov Angličanov? V záchvate narcizmu sme na nich celkom zabudli. Opakujem, teraz hovorili sme o jednom z najznámejších amerických historikov, ktorého knihy nájdeme všade. Podarí sa nám vôbec v knižnici nájsť publikáciu, v ktorej je zaznamenaný aj prínos Sovietskeho zväzu k víťazstvu vo vojne?
Možno. Tu je napríklad kniha vydaná v roku 2004. Margaret D. Goldstein: „Druhá svetová vojna v Európe“ (Margaret J. Goldstein. World War II inEurope).
V nej je na strane 17 publikovaná mapa Európy pod názvom „Blitzkrieg Hitlera 1939-1941“. Ibaže Sovietsky zväz je na nej znázornený iba akosi nevýrazne a okrajovo. Pozriem sa pozornejšie a vidím napísané: „Sovietsky zväz (spojenec Nemecka do júna 1941)“. Hľa, takto jasne a bez výhrad. Takže sa niet čo čudovať tomu, že o prínose Sovietskeho zväzu pre víťazstvo vo vojne je aj tu toho veľmi málo. No ale po júni 1941 sme už azda mohli byť považovaní za spojencov Anglicka a SŠA. Takže si na strane 86 nájdeme zoznam hlavných bitiek.
Hlavné bitky Druhej svetovej vojny v Európe
Nemecký vpád od Poľska – 1.septembra 1939
Nemecký vpád do Nórska a Dánska – 9. Apríla 1940
Nemecký vpád do Belgicka, Holandska a Francúzska – 10. Mája 1940
Bitka o Britániu – od júla do októbra 1940
Nemecký vpád do Sovietskeho zväzu – 22. Júna 1941
Bitky o Kyjev, Kursk, Leningrad, Moskvu, Sevastopoľ a Stalingrad – jún 1941 do júna 1944 Japonci bombardujú Pearl Harbour – 7. Decembra 1941
Bitka na El Alamejne – október až november 1942
Vpád Spojencov do Alžíru a Maroka – 8. Novembra 1942
Vpád Spojencov do Tunisu a Líbye – február až máj 1943
Vylodenie Spojencov na Sicílii – 10. Júla 1943
Bitka o Monte Kasíno, Taliansko – 4. Januára až 18. Mája 1944
Vpád Spojencov do talianska cez Anzio – 22. Januára 1944
Vpád Spojencov do francúzska cez Normandiu (Deň D) – 6. Júna 1944
Vpád Spojencov do Južného Francúzska – august 1944
Bitka v Ardénach v Belgicku – december 1944
Nuž tak, bez akéhokoľvek rešpektu k okolnostiam, všetky bitky vojny sú hodené na jednu hromadu. No napríklad bitky o Budapešť či o Berlín, i mnohé iné, tu nie sú vôbec. Preto prostému Američanovi nikdy ani nenapadne, že 80% nemeckej armády bolo zničenej na východnom fronte. No, samozrejme, pamätáme – „po bitke v Ardénach bola nemecká armáda rozdrvená“. Je potrebné vyvolať dojem, že po tom, čo Američania prišli do Európy, menovite hlavne oni bojovali s Nemcami.
Niekto by mohol povedať, že zámerne vyhľadávam samé nesprávne knihy, ale sú, vraj aj lepšie. Možno sú, no najprv je ich potrebné hľadať a nájsť. Pravdu je možné skladať po omrvinkách do celku, no myslíte si, že určite sa tým bude zaoberať bežný americký žiačik..? Lenže ja ponúkam citáty z najviac populárnych publikácií. Napríklad, čo môže byť populárnejšie, ako znamenitá séria „Pre nezúčastnených“ ( For Dummies) , ktorá po celom svete, vrátane Ruska, vychádza v obrovských nákladoch.
Takže vezmime knihu Keith D. Dicksonovej „Druhá svetová vojna pre nezúčastnených“ (Keith D. Dickson. World War II for Dummies). Na obálke je upútavka, ktorá má pritiahnuť pozornosť čitateľa: „Prečítaj si príbeh o Hitlerovi, Pearl Harbour, Dni D a Hirošime“. Táto upútavka je naozaj zaujímavá – jasne nám ukazuje, čoho sa týkajú asociácie Američanov na svetovú vojnu. Preto sa už ani nedivím, ak sa uprostred desiatok vážnych udalostí vojny nenájde miesto pre bitku o Moskvu, či pri Kursku. No zvláštnu pozornosť si zasluhuje kapitola 23, strana 371 „Desať najsilnejších vodcov Druhej svetovej vojny“.
Autor pristupuje k problému na pohľad seriózne: „Keď zostavuješ takýto zoznam, vždy sa stane aj to, že sa do neho nedostane niekto, kto by si zaslúžil našu pozornosť… Ja som urobil výber na základe kvalít osobného vodcovstva, ovládania vojnovej stratégie, schopnosti osobnosti viesť a motivovať ľudí do boja, vkladu osobnej vôle k dosiahnutiu národných záujmov. Aby sa predišlo veľkým sporom, uvádzam zoznam mien v abecednom poradí“.
Nakoniec sa do desiatky dostali:
1. Winston S. Churchill: Navždy Veľký (The Eternal Greatness) (Anglicko).
2. Dwight D. Eisenhower: Neboj sa, buď šťastný SŠA)
3. Douglas MacArthur: Prekliate torpéda! (SŠA)
4. George Marshall: Pravdivá oddanosť (SŠA)
5. Chester Nimitz: Pán morí (SŠA)
6. George S. Patton: Vojak do každého počasia (SŠA)
7. Erwin Rommel: Púštna líška (Nemecko)
8. Franklin D. Roosevelt: Lišiak (SŠA)
9. Isoroku Yamamoto: Vojak samuraj (Japonsko)
10. Georgij Žukov: Vodca más (ZSSR)
Je pochopiteľný dôvod, prečo na rozdiel od iných kníh zo série „Pre nezúčastnených“, túto knihu o Druhej svetovej vojne nepreložili do ruského jazyka. Zdá sa, že u nás akoby prebiehala asi nejaká celkom iná Druhá svetová vojna. No skúste hádať, kto povedal nasledovné slová:
„História nepozná väčšieho príkladu chrabrosti ako ten, ktorý bol ukázaný ľuďmi Sovietskeho Ruska… My a naši spojenci sme nekonečne vďační a naveky zaviazaní armáde a ľuďom Sovietskeho zväzu… Umenie a statočný bojový duch ruských vojakov vyvoláva obdiv americkej armády… Rozsah a grandióznosť ruského prínosu je možné považovať za najväčší vojenský výkon v celej ľudskej histórii …“
Tieto vyjadrenia najvyšších vojenských predstaviteľov SŠA som našiel v známom americkom dokumentárnom filme „Prečo bojujeme, Zápas Ruska“, režiséra Franka Capru, ktorý bol natočený v roku 1943. Prvá veta v citáte patrí Henrymu L. Simsonovi, ministrovi obrany SŠA; druhá veta – Frankovi Knoxovi, ministrovi námorníctva SŠA; tretia – náčelníkovi generálneho štábu Georgeovi Marshallovi; štvrtá – generálovi Douglasovi MacArthurovi , veliacemu americkým silám v Tichom oceáne.
Vtedy, v ďalekom roku 1943, keď Sovietsky zväz prakticky osamotený bojoval s celou mocou nacistického Nemecka a zachraňoval tým celý svet od hnedého moru, Američania rozprávali úplne ináč, než dnes…
Poznámka prekladateľa:
Na tvári slovenského čitateľa sa možno objaví úsmev nad tým, aký nevzdelaný a primitívne mysliaci je bežný Američan a aké historické deformácie je schopný akceptovať. Náš úsmev však nie je na mieste. Pokusy o prepisovanie histórie na americký spôsob prebiehajú aj u nás na Slovensku. Psychologická vojna vedená so zámerom premeniť aj obyvateľstvo slovanského sveta na masu nemysliacich a necítiacich idiotov zúri aj u nás.
Z „najväčšieho vojenského výkonu v celej ľudskej histórii“ (Douglas MacArthur), ktorý počas vojny predviedli najmä slovanské národy (hlavne) sovietskeho Ruska sa dnes umelo a násilne vyrábajú prehry. Čo vtedy na východnom fronte nedokázali zbrane a vojská prakticky celej pevninskej Európy, to majú teraz dodatočne uskutočniť lživé perá najatých pisárov. Z „nekonečnej vďačnosti a večnej zaviazanosti armáde a ľudu Sovietskeho zväzu“ (Frank Knox) dnes Anglo-Američanom nezostalo už skoro nič. Zo Slovanov, bývalých vojnových spojencov sa tak pomaly stáva „slovanský ľudský odpad“ – pojem známy zo slovníka nacistického Nemecka…
Dňa 9. Mája 1945 však v Moskve na Červenom námestí pri oslave Víťazstva vyslovil najvyšší predstaviteľ víťazného Sovietskeho zväzu, Jozaf Vissarionovič Stalin slová, ktoré by sme si mali dobre zapamätať:
„Вековая борьба славянских народов за свое существование и свою независимость окончилась победой …“
„Odveký boj slovanských národov za svoju existenciu a svoju nezávislosť sa skončil víťazstvom…“
Koľko toho zo vtedajšieho víťazstva sme si dokázali udržať do dnešných dní? Z hmotných statkov nám toho už veľa neostalo. Našu historickú pamäť a vedomie nám však nemôže zobrať nikto, ak sami nebudeme chcieť inak…

Preklad: Tibor Korečko, www.protiprudu.org
Zdroj: http://newsland.com/user/4297699829/content/uchit-istoriiu-po-amerikanski/4247972